Som gej. No a čo?

Autor: Ondrej Putra | 14.8.2012 o 0:41 | Karma článku: 9,63 | Prečítané:  1308x

„Celé roky nám trvalo, kým sme docielili, aby sa nás novinári prestali pýtať len na to, že ako sme sa o sebe dozvedeli, ako sme sa odhodlali to povedať okoliu, ako to okolie prijalo, ale začali sa konečne zaoberať tým, čo potrebujeme." Vravel mi môj nebohý partner, keď som sa po jeho boku postupne dostával do LGBT aktivizmu.

Strach z neznámeho je podobný strachu zo smrti. Aj to ma motivovalo k napísaniu tohto článku. Kým nás majorita nepochopí, nemáme šancu na zrovnoprávnenie. Druhým dôvodom je pomôcť tým, ktorí sa stále snažia skrývať, ale aj ich najbližším, ktorí sú spravidla z odlišnej orientácie (najmä v prípade potomka) úprimne zdesení.

 

Najskôr si trochu pozametám pred vlastným prahom. Svoju orientáciu som si naplno uvedomil v 16-tich rokoch. Už v detstve boli nejaké tie náznaky (v reklame som si nevšímal tú dlhonohú modelku, ale toho vymakaného modela), ale kľúčovo mi pomohol internet. Tam som sa dostal k informáciám, že som úplne v poriadku, kde a ako sa dajú kontaktovať známosti rovnakej orientácie, kam sa mám obrátiť, keby nastali nejaké problémy v rodine atď.. Do tých 16-tich (2004/05) sa moja orientácia neprejavovala najmä z dôvodu neinformovanosti a podvedome bola potláčaná najmä atmosférou v spoločnosti. „Buzíci, homoši, teploši" boli terčom posmechu, priblblých vtipov a verejného odsudzovania zo strany verejných činiteľov.

Mal som však jedno šťastie: mojim rodičom bolo z väčšej časti jedno, ako čerpám informácie a väčšinu detstva som vlastne prežil s nosom v knihách. Moje ego vlastne vyformovalo množstvo často protichodných názorov, čím som sa naučil kritickému mysleniu, a nie prijímaniu prvej informácie, ktorú mi niekto podsunie. Liberál teda nie som na základe svojej orientácie, ale na základe mojej liberálnej nátury mi coming-out nespravil zo života peklo. Keď som sa prvý krát zaľúbil do muža (ja 16, on 26 rokov a bacha, balil som ja jeho), tak som proste spolužiakom a kolegom na brigáde oznámil, že konečne niekoho mám, ale že to nie je žena, ale muž. Čo sa stalo? NIČ! Doslova a do písmena nič. Tak, ako by to malo byť v slobodnej spoločnosti.

Ako som sa postupne aklimatizoval v komunite, zisťoval som, že nie všetci to mali také ľahké ako ja. Spoznal som prípady, keď bol chalan v mojom veku vykopnutý z domu, lebo jeho otec si povedal, že „ja si tu buzeranta chovať nebudem!" Ja som mal šťastie, že som z Bratislavy. On mal smolu, že bol z menšieho mesta. Poznal som prípady, kde rodičia dieťa úplne tyranizovali.

Jeden ilustračný: pred časom sa u mňa zastavil bývalý aktivista nášho hnutia a spomínal na prípad, keď im na linku dôvery zavolal chlapec z menšieho mesta, že ho rodičia kvôli orientácii zamykajú, že sa mu kadečím najmä otec vyhráža atď.. Náš človek neváhal, zobral kolegyňu a vyrazili za ním. Chalan mal separátny tanier, separátny príbor, jeho veci sa prali rovnako separátne. Otvoril chlapcov otec, ktorý keby chcel, tak tohto nášho aktivistu aj s kolegyňou poláme v prstoch ako zápalky. Kamarát mal však dosť odvahy a pretlačil sa do bytu a začal rovno s tým, že v čom majú so synom problém. Otec začal s tým, že čo je jeho do toho, on už si svojho syna „vychová". Neviem akým spôsobom to presne náš kamarát povedal, ale išlo zhruba o to, že či si pán tatíček v reštaurácii overuje, či taniere a príbory nemal v rukách nejaký homosexuál, či náhodou v práčovni hotela, kde spí, nepracuje homosexuál, či tam nebol nejaký homosexuál ubytovaný, ale najmä, či jeho syn prestal byť jeho synom. Resumé: otec schytil ten tanier a rozbil ho o podlahu, zavolal syna a nabral mu do „spoločných" tanierov a ospravedlnil sa mu za svoju slepotu. Pokiaľ viem, k tej hlúposti sa už nevrátil.

Je pravda, že v Bratislave to máme jednoduchšie, ale nie je to pravidlom. Aj v Bratislave narazíte na prudérnych homofóbov a na vidieku môžete naraziť na úplne normálnych liberálov. Zas príklad zo života. Môj bývalý partner bol z Topoľčianok. Moja mama mu dovolila jediný krát prespať u nás, a to keď sme utekali zo záhrady za asi najsilnejšej búrky toho leta, skombinovanej s krúpami a silným vetrom, že som mal obavy, či to prežije strecha záhradnej chatky, kde sme spávali. U nich v Topoľčiankach som bol takmer okamžite prijatý takmer ako člen rodiny, a to napriek tomu, že boli všetci praktizujúci katolíci, starých rodičov nevynímajúc!

Spomínam si, ako sme v jednom bratislavskom gej klube rozbiehali akciu „Filmové štvrtky". Upútavka na prvý premietaný film obsahovala slogan „Keď sa budeš večne skrývať, napokon stratíš sám seba." Keby sme všetci povyliezali z ulít, tak by tým, ktorí majú pokrivenú optiku možno začali vidieť trochu jasnejšie. „Veď je to môj brat, sused, kolega, s ktorým som bol včera na pive!" Nebojte sa, a ak sa bojíte(najmä mladší z konzervatívnych rodín), neváhajte vyhľadať radu. Môj mail je verejný, rovnako verejné je aj Q-centrum, kam sa môžete obrátiť: http://www.qcentrum.sk/kontakt/

 

A našim odporcom, ktorí z nás robia niečo medzi ľudožrútmi a zlodejmi detí: ľutujem každé dieťa, ktoré sa narodí do takej rodiny a nezmení to váš postoj, ale najmä ľutujem vás samých. „Keď druhým ubližujeme, ubližujeme najmä sami sebe, lebo samých seba robíme zlými." - Marcus Aurelius

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?