reklama

Naštartujme štartovacie bývanie!

Na Slovensku žije 52% mladých ľudí (t.j. do 35 rokov) stále s rodičmi. Uznávam, že z istého hľadiska je to aj historická danosť, ktorú za jednu generáciu nepreklenieme. Problém však často nie je len v syndróme „mama-hotel", teda neochote mladých postaviť sa na vlastné nohy, ale najmä v nemožnosti sa osamostatniť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Aby som tu nemlátil prázdnu slamu, vymenujem dôvody, pre ktoré tento stav trvá. Pokúsim sa to odstupňovať od lenivosti/neochoty/neschopnosti mladého človeka postaviť sa na vlastné, cez spomínané „historické danosti", až po nemožnosť splniť si sen o vlastnom bývaní. Keďže dobre položená otázka, resp. pomenovanie problému je polovicou odpovede, k mojim názorom na riešenie pristúpim až potom.

  1. Syndróm večného študenta - Snáď najhlúpejší životný štýl. Príklad: Synček je z menšieho mesta a spočíta si, že sociálne štipko, príspevky od rodiny, kde mu zároveň raz do týždňa operú a nabalia ho jedlom je veľmi dobrý spôsob, ako prežiť v Bratislave, či inom väčšom meste. Dotyčný pánko sa však dožije dôchodkového veku(a teda poklesu príjmov) svojich rodičov, prípadne ich smrti. Výsledkom je, že z večného študenta sa stáva večný nezamestnaný, prípadne večný meniteľ brigád.

  2. Zamestnaný mama-hotel typ - Dotyčný sa síce zamestná, možno ani nezarába zle, ale nie a nie sa odsťahovať od rodičov, hoci by na to aj mal. Ak nie na hypotéku, tak na podnájom, či aspoň prenájom garsónky určite. Lenže prečo by sa sťahoval, keď mamička uvarí, operie, ožehlí?

  3. Mamičkár - Prípad, za ktorý sú z veľkej časti zodpovední rodičia, teda ak nie takmer úplne. Potomok je uchránený rodičovskou rukou od všetkých problémov, nikdy si neplatil sám účty, nikdy si nebol sám nič vybaviť na úrade atď.. Hotová katastrofa. Osamostatniť sa bez cudzej pomoci nielenže nechce(zo strachu), ale ani nemôže(lebo by sa po maximálne pár mesiacoch vrátil domov ako ošklbaná hus). A nemôže sa spakovať ešte z jedného dôvodu: extrémne silná, priam až patologická, väzba na rodičov, ktorá je spravidla obosmerná. Exponentom spätnej(rodičovskej) naviazanosti býva často pozícia jedináčika. Rovnako tomuto typu hrozí koniec ako typu č.1..

  4. Historická danosť - Častejšie sa vyskytuje v menších sídlach, no nie je ojedinelá ani vo väčších. Problémom výstavby obydlí v SR bolo ich dvoj-trojgeneračné plánovanie. Dom, ktorý typicky hyzdí naše vidiecke osídlenie, „betónová kocka"(zámerne som sa vyhol označeniu „socialistická", lebo aj inde bol soc-prc a dedinu si takto nespotvorili) bol budovaný na doopatrovanie starých rodičov rodičmi a mladšou generáciou, potom doopatrovanie rodičov mladšou generáciou, ktorí budú popri tom robiť pestúnky svojim vnúčatám. Súvisí to s agrárnou minulosťou našej spoločnosti, ktorá absolútne nepočítala s potrebou mobility pracovnej sily, ale ani inteligencie. Doteraz si pamätám moju pratetu z Važca, ktorá nariekala nad vnukom, ktorý išiel na postgraduálne štúdium do USA, s tým, že tam mal paralelne+následne 10 rokov prácu: „On tam len pre rozkoš ide! A čo bude tu s nami?" Podiel vidieckeho obyvateľstva v SR v týchto súvislostiach komentovať asi netreba.

  5. Chcem, ale chýba mi na štart - Nadväzuje na predošlý bod. Mladý človek, možno aj s vážnejšou známosťou, prípadne aj zosobášení, by sa chceli za lepšími vyhliadkami presunúť do väčšieho mesta. Keďže z brigády v miestnom mäsokombináte a brigád si na samostatné bývanie asi nenašetria, mali by nastúpiť rodičia. Problém nastáva v kombinácii s typom „Mamičkár": „A pre koho sme to tu stavali? To my odkiaľ vám máme dať, keď všetko sme dali tuto do domu?" Napriek šetrnosti Slovákov a ich relatívne nízkej zadlženosti rodičia málokedy zo svojho rodinného pokladu zosadnú. Že mobilita pracovnej sily neznamená dochádzanie, ale presťahovanie sa je pre nich akademická poučka „tých bohatých z Bratislavy". Štartovná dotácia sa teda v záujme udržania si možných opatrovateľov na starobu obmedzí na svadobné veno, ktoré stačí na zariadenie si izbietky v rodičovskom dome a detskú výbavičku.

  6. Niet zač - Rodičia by aj chceli, ale nie je za čo. Potomok by aj chcel, ale nie je za čo. Naše banky sa hrdia tým, ako málo majú toxických úverov. To sa im ľahko hovorí, keď začínajúci živnostník takmer nemá šancu získať úver, lebo neprejavil „ochotu" investovať vlastný kapitál. Business plan si môže povesiť miesto toaletného papiera. Rovnako aj človek, ktorý dostal po škole priemerný nástupný plat si takto môže v rodičovskom dome povesiť svoju výplatnú pásku a snívať o dostupnej hypotéke.

Prvé tri typy v tomto článku riešiť neplánujem. Poviem ku nim len toľko, že je to psycho-somatická záležitosť a tu pomôže len odborník, spriaznená duša a/alebo nevyhnutnosť. Mnohí by boli prekvapení, koľko skrytej energie a schopností v sebe človek vie nájsť, keď to nejde hore-dolu-napravo-naľavo, dokonca ani dozadu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pri štvrtom bode budem dosť cynický: pomôže len demografický vývoj a výmena generácii. Starý strom už nepresadíte. Niekde sa už začína delenie spomínaných dvoj-trojgeneračných bytov a domov na menšie jednotky (niekde naopak ku spájaniu, najmä bytov), podľa potreby trhu. Kým však k tomu dôjde v masovom meradle, musí odísť generácia, ktorá je schopná spustiť bratovražednú vojnu, lebo plot medzi dvoma časťami dvojdomu, kde bývajú dve časti jednej rodiny, je posunutý o 20cm, prípadne jednému tieni kôlňa toho druhého na trávnik. Piaty bod má žiaľbohu len to isté riešenie.

To najlepšie a zároveň najproblematickejšie som si nechal na koniec. Plne podporujem výstavbu štartovacích bytov, ale nie zo štátnych peňazí! Vysvetlenie je jednoduché: keď ide o štátnu výstavbu, všetko ide cez verejné obstarávania, čo sú samozrejme náklady. Ak by tam aj nejakým zázrakom nedochádzalo ku korupcii, tak kus pomyselného koláča si vezme byrokracia. Súkromník nepotrebuje žiadne posudkové komisie. Pozrie sa a uvidí platič/neplatič a je to vybavené. Potom by si neplatiči dobre rozmysleli, či im stačí si za starostu zvoliť niekoho, kto im bude to neplatenie tolerovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prečo sa tieto domy nestavajú? Z jednoduchého dôvodu: neoplatí sa to. Aby sme sa vyhli byrokratickému aparátu i nadhodnoteným cenám, navrhujem jednoduché a pritom elegantné riešenie. Daňové prázdniny pre developerov takýchto objektov, ktorí by ich dávali do prenájmu, prípadne po čase odpredávali mladým ľuďom, kým by sa im nevyrovnala pomyselná strata medzi regulovanými cenami a trhovými cenami. Ušetríme na byrokracii, korupcii a mladí, ktorí o to naozaj stoja, budú mať kde bývať. Ich dlhodobým stáním na vode tratíme totiž všetci.

Ondrej Putra

Ondrej Putra

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  134
  •  | 
  • Páči sa:  66x

Presvedčený pravicový liberál s úctou k životnému prostrediu. Som predseda OZ Hnutie Ganymedes. Podporovatel Progresivneho Slovenska za West Midlands(Birmingham) v United Kingdom. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu