O čo v jednoduchosti išlo. Môj partner odkúpil niečo vyše roka pred smrťou do osobného vlastníctva byt od mestskej časti za zostatkovú hodnotu. Jeho rodina a následne aj on tento byt obývali od postavenia tejto budovy v roku 1933, takže nešlo o nejaké kamarátsky prideľované byty. Keď si spočítame, že koľko dostalo mesto, neskôr mestská časť za tých 78 rokov na nájomnom, tak je jasné, že pri tom odpredaji za zostatkovú sumu cca 1,600,-€ rozhodne verejné financie netratili. Ako dlhoročný nájomca dostal 50% zľavu, inak by platil cca 3,200,-€.
V noci zo 4. na 5.12. 2011 môj partner podľahol náhlej disekcii(ľudovo roztrhnutiu) hrudnej aorty a o 0:40 mohli na NÚSCH Bratislava pri urgentnej operácii iba konštatovať „exitus lentalis, mors in tabula". Keď som sa začal spamätávať z toho, čo sa udialo (našťastie som mal okolo seba dosť dobrých ľudí, ktorí mi pomohli s pohrebom a vôbec ma zachránili pred totálnym kolapsom), prišiel rad na formality.
Prvou „perlou" bolo, keď mi zavolali z miestneho úradu, že môjho nebohého Mariána mali stále na matrike evidovaného ako ženatého, takže nech im donesiem doklad o rozvode. Samozrejme v tone papiera, keďže u nás doma sa nielen vystriedali tri generácie ľudí, ktorí nič nevyhadzovali, ale sme tu aj mali sídlo agentúry som mal problém nájsť svoje vlastné veci, nieto nejaké rozhodnutie o rozvode z roku 1988. Zavolal som teda Mariánovej bývalej manželke (našťastie máme dobré vzťahy), že či by mi to vedela dodať. V momente, keď som mal papiere v rukách a zavolal som na miestny úrad, dozvedel som sa, že napokon to našli voľakde v archíve. Zrejme tomu pomohlo aj to, že som zavolal mojim známym - vicestarostovi a jednému poslancovi MZ, ktorých informácia, že Marián bol léta páně vôbec ženatý tuším celkom pobavila.
Šťastím v nešťastí bolo, že nemal žiadnu žijúcu priamu rodinu, takže po predložení listinných dôkazov, výsluchu ako mňa, tak svedkov, predložení spoločných fotografií atď. som sa 19.4. dopracoval k rozhodnutiu o dedičstve. Môj partner totiž nezanechal závet. Koho by to aj napadlo, keď nemá dôchodkový vek.
Zo Správy katastra ma poslali na Mestskú časť Bratislava-Staré mesto, že to musia odklepnúť najskôr oni. Fajn, nebol som na „našom" miestnom úrade po prvý krát. Vklad do katastra na základe správoplatneného dedičského rozhodnutia(„správoplatnenie" - úkon vykonávaný súdnym úradníkom na počkanie je tiež zaujímavosťou samou osebe, hoci vás stojí len cestu na súd, kde vám dajú na rozhodnutie štempel a podpis) vyzeral byť malinou, keby...
Zavolala mi pracovníčka mestskej časti:
-Pán Putra?
-Keďže ste od nás pán Vojtek odkupoval ten byt za zvýhodnených podmienok ako dlhodobý nájomca, tak budete musieť zažiadať, aby sa odtiaľ odstránilo vecné bremeno.
-Dobre, prídem. Bude ma to niečo stáť?
-Nie, to je len formalita.
Prišiel som, vyplnil tlačivo a išli sme s priateľom na obed do nášho obľúbeného podniku pár metrov od úradu. Znovu mi zazvonil telefón.
-Pán Putra, to som ešte ja, z miestneho úradu. Viete, tým, že vy ste neboli priami príbuzní, budete ešte za odstránenie toho vecného bremena musieť zaplatiť.
-Prosím? A ako koľko?
-No je to 303,19€.
-Prídem...
Nasucho som preglgol. Nie, že by som mal peňazí nazvyš, ale tu išlo o niečo iné. Formulácia „neboli priami príbuzní" ma vytočila do špirály. Keby sme mohli byť, boli by sme. Marián sa od revolúcie zasadzoval za práva gejsko-lesbickej minority, ja som s ním, ako aj „našimi" združeniami v tomto smere spolupracoval od jesene 2007. Teraz som dostal päsťou medzi oči. Celé roky sme v Ganymedese a Iniciatíve Inakosť omieľali, že omieľači fantazmagórií o tom, ako si máme dať naše veci do poriadku zmluvami sú vedľa jak tá jedľa už len v tom bode, že žiadna bilaterálna zmluva vám nezaväzuje tretie osoby, teda ani verejné inštitúcie, pokiaľ zákon neurčuje(neupravuje) inak, ale najmä vám na základe bilaterálnej zmluvy nemôže vzniknúť príbuzenský vzťah!
Aj keby som mal hotovosti nazvyš, táto položka by ma rozčertila rovnako. Tu nejde o peniaze, ale o princíp. Keby to bol môj súrodenec, rodič, potomok, neplatil by som. Tým, že nemohol byť mojím štátom uznaným partnerom, musel som cálovať.
Dosť ma sklamali komentáre niektorých mojich priateľov v štýle „veď si zdedil, tak čo si nespokojný, nemusel si mať nič!", keď som na tento absurdný poplatok upozornil na facebooku.
Som zvedavý, kedy si budem môcť opätovne povedať s mojím novým manželom „áno", ale už s tým, že to bude mať právne účinky. Na tento zážitok si totiž vravím „jedenkrát a dosť!"
