Začínali sme v Tatranskej Štrbe, teda asi 900 metrov nad morom. Na Štrbské pleso sme to dali za 50 minút, pol hodinku sme počkali, či sa niekto nepripojí(akciu sme propagovali na facebooku) a keďže nikto nedorazil 8:30 sme vyrazili. Vybehli strmými schodmi k hotelu Kempinski a už sme boli na “červenej”, teda na magistrále. Cestou sme doplnili vodu z prameňa kúsok pod Jamským plesom a pokračovali ďalej. Vzhľadom k neskoršiemu štartu sme si zachádzku k plesu neurobili.
Na druhej odbočke(na modrú značku) sa konečne začala “horská turistika”. Prestávku sme si dali až na hornom okraji kosodreviny. Počasie nám prialo a po asi ďalšej hodine sa úplne vyjasnilo(10:30). To už sme mali vo výhľade celý kopec pred nami.
Tak sme sa postupne dostali k ďalšej odbočke, kde sa stretávajú cesty zo Štrbského plesa a z Troch Studničiek. Je tam trošku mätúce značenie, takže sme liezli o dosť ťažším terénom, keďže sme nechtiac zišli zo značeného chodníka, ale rozhodne sme neboli jediní!
Na poludnie sme dorazili na Malý Kriváň(2335 m.n.m) a trošku sa zatiahla obloha. Každopádne sme pokračovali do cieľa. Tam sme strmým výstupom dorazili až 1:30. Ako som spomínal, tak jednu vinu má na tom čakanie na potenciálnych účastníkov, druhú však “dopravná zápcha”. Keď sa totiž pani rozhodne, že “toto nedám”, tak si musíte nájsť miesto, kde jej uvoľnite cestu, prípadne aj kus zostúpiť.
Ale aj bez toho je výstup dosť náročný a musím oceniť, že sa turisti púšťajú. Podľa pravidiel má síce prednosť zostupujúci, ale keď zostupujúci vidí, že vystupujúci je starší, alebo ide o deti, tak “lofne na šuter” a počká. Kiežby mali takéto vnímanie reality aj slovenskí šoféri....
1:30 sme dosiahli vrchol. Rukami-nohami, občas držiac sa zásady, že horolezec má mať 3 pevne body, ale dali sme to. 2494 metrov nad morom. Sme na tom správnom Kriváni, na tom, ktorý máme na minciach a o ktorom nám rečnia učitelia v školách.
A vtedy prišla tá slávnostná chvíľa: Mladá dievčina s kamoškou sa nás spýtali, či by sme im neurobili fotku. Nuž sme spravili, ale poprosili, či urobia aj nám. Ako prvú sme vytiahli Slovensku s dvojkrížom. Potom dúhovú. Túto “tradíciu” som založil pred 7 rokmi, keď som vyvesil dúhovú vlajku na Východnú vysokú(2428m.n.m.) https://putra.blog.sme.sk/c/274678/Duhova-vlajka-na-tatranskom-stite.html
Vlajka(ako Slovenská, tak Dúhová, Anglická, Britská) zaviali s nami aj na najvyšších vrchoch Anglicka, Walesu a Škótska.
Pobrali sme sa teda dole. Neviem kto píše tie informačné tabule, ale asi ich píše pre trénované kamzíky. Za 7:15 to časovo zo Štrbského a späť nikto iný nezvládne. Cestou sme si doplnili vodu pri spomenutej studničke(je fakt jediná na ceste!) a 20:15 dorazili na Štrbské pleso. To už bola tma, tak sme si na kus lesa posvietili baterkou, ale potom som navrhol, že lepšie bude asfaltkou, nech nehráme s medveďmi “ťap-ťap”. Moc nám to platné nebolo, lebo pri zostupe začalo rachotiť malinčie a jasne počuteľné “brum-brum”. Zaplať pánboh za to. Ja by som manžela do pohybu rýchlejšie nepohnal!
Túru sme v pohode došli a a ďalší deň sme sa prebehli zo Štrby na Štrbské pleso, na Popradské a späť. Takže, keď vás niekedy napadne urobiť si “Národný výstup na Kriváň”, tu máte návod ;-)